Okamih

Autor: Marek Hudák | 7.11.2011 o 17:53 | (upravené 20.9.2014 o 11:05) Karma článku: 1,74 | Prečítané:  476x

Sedím tu sám. V miernom prítmi čakám na správny okamih. Ľahký vánok nesie zvuky ulice a závan neidentifikovateľnej arómy. Dnes je príjemný podvečer, kedy už príde? Tak kde je ten okamih?

Sedím tu sám. Neotravuj! Nie, teraz nepotrebujem byť bombardovaný nekonečným množstvom myšlienok. Nechcem to zmeškať. Daj mi pokoj, čo keď to kvôli tebe nestihnem? 
Zožiera ma, doslova otrháva kúsok po kúsku z mojej pozornosti a ťahá ma smerom, ktorý nepoznám. Zasa ma zaviedol do miest kde správny okamih nepríde. 
Chcem sa vrátiť! Ako nájdem cestu, okamžite mi to povedz. Mlčí. Je neuveriteľný, večne ukrytý v tmavom rohu čaká na svoj okamih, aby prekazil môj.
Uvedomujem si, ako často dokáže zvíťaziť a vysmiať moje odhodlanie. Vypadni, zmizni, vráť sa odkiaľ si prišiel! Prečo mi nedáš pokoj?
Vysilený, unavený a stratený padám do bahna vlastného bytia, ktoré mi nedopraje správny okamih. Ležím v slzách a špine, ktoré som vytvoril ja sám. Cítim, že sa ponáram hlbšie a hlbšie. 
Je ticho, mĺkvo na mňa pozerá a na tvári mu pohráva sladký úsmev víťazstva. 
Ešte nie, ešte ma nezlomil, nesmiem prestať. Škrabem sa von, strhávam okraje jamy a kusy podkladám pod ťažké nohy obalené tonami blata. Koža na rukách je predratá a trhá sa. Potrebujem sa jej zbaviť. Mykám sa zo strany na stranu ako zmyslov zbavený, potrebujem sa vyzliecť, potrebujem sa vyzliecť z vlastnej kože. Cítim, že povoľuje, praská. Áno, dokážem to. 
Kútikom oka zazriem, ako na mňa zhora pozerá a je zmetený. Mám možnosť poraziť ho. To nečakal, ale nevzdáva sa. Opäť na mňa útočí vlnami myšlienok.

Si slabý, nedokážeš to, tvoj svet je toto, nič viac ako oči pre plač ti už nezostalo. Užívaj si bahenný kúpeľ, tvoja koža tak bude pevnejšia... Smeje sa mi. Vysmieva sa mi a jeho hlas je čoraz hrubší, už to nie je len smiech doslova na mňa reve ako šelma.

Bojujem s nenávisťou a hnevom, aký som nikdy nepocítil, napínam svaly zo všetkých síl. Moja nenávisť je mojou silou. Ešte kúsok, posledné zbytky obmedzení. Musím zvíťaziť, jeho rev je ohlušujúci, už to nevydržím! ...

Koža praskla. Vyrútil som sa rovnako zmyslov zbavený a udieram. Udieram z návalom hnevu. Moje hánky sú obliate krvou a kúskami mäsa. Je koniec. Unavený usínam vedľa svojej obete.

Vraciam sa. Znova si sadám a čakám na okamih. Vlastne som tu celý čas sedel. Telom mám celé stuhnuté a boľavé, no cítim úľavu. Vo vzduchu cítiť novotu, pekná aróma. Okamih sa stal.

Ľudia naokolo s hlavami sklonenými k zemi, ťahajúci unavené nohy za sebou a nič netušiaci. Čo asi tak videli? Chlapca, ktorý len tak sedí a... a vlastne nič iného nevideli. Našťastie. A predsa už to nie je ten istý človek. Teraz im smiem povedať, že sa to dá. A pritom stačí možno len správny okamih ticha.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?