Krivý pohľad

Cítil sa sám. Bol hlúpo zamilovaný do úžasnej ženy, ktorá jeho lásku nedokázala prijať. Sloboda, tá jej chutila oveľa viac, než jeho slová a láska, ktorú jej dával. Nechcela jeho lásku, no on ju nevedel prestať milovať. Ale nebolo to to jediné. Snažil sa žiť pre všetkých, pomôcť čo i len trošku a uľahčiť prácu iným. Vraveli o ňom, že je dobrý človek, no on sa tak necítil. Trpel. Trpel oveľa viac, než by si niekto dokázal pomyslieť. Rozdával lásku a dobrotu vôkol seba, aby nikto nebol smutný a v žiali, no on sám preplakal noci a keď sa nikto nedíval utápal sa v samote, ktorá ho zožierala. Najhoršie je človeku, ktorý nedokáže prijať lásku. Vyjadril sa, chcel sa zbaviť a riešiť svoj problém, teda zopárkrát snažil vyjadriť, ale zakaždým tým len rozplakal iných a to mu drvilo jeho vnútro ako demolačný stroj. Nenachádzal pokoj, ráno sa nezobúdzal, nevstával. Každý úsvit bol ako trest. Duch ostával v záhyboch perín a telo si nasádzalo masku šťastia a spokojnosti z ktorej mohol dávať iným šťastie, ktoré tak potrebovali. 
Jeho rodina to nevidela, možno si niečo všimli, ale z jeho strany tu nebolo človeka s ktorým by dokázal hovoriť o jeho pocitoch. Videl len nesúlad medzi súrodencami, nelásku medzi rodičmi a sám nevedel, kam si má sadnúť. Často sa ho pýtali, či sa za nich hanbí, jeho odpoveď bola zakaždým nie. Nebola to hanba čo cítil. Bolo to len nekonečné prázdno. Nenapĺňali ho ich slová, ich úsmevy, ich pochvaly a potľapkávanie po chrbte, či trasenie rukou, gratulácie k úspechom. Stranil sa ich, aby ich neranil ešte viac. Zrejme to boli jediní ľudia, ktorým nedokázal pomôcť a nevedel im dať toľko lásky, koľko by si zaslúžili. Nezvaľoval chybu na nikoho, ale najradšej by to urobil, no nedokázal to. Nemohol, nedokázal by zraniť iného človeka znova. Keď to urobil naposledy, nenávidel sa. Nenávidel sa a vyvolal vojnu. Vyvolal ju v sebe, medzi minulosťou a budúcnosťou, medzi dobrom a zlom. Vyhrával, dlho vyhrávalo to dobré a úsmev na tvári mal aj v spánku, v spánku spravodlivých, no netrvalo to večne. Či vyhráte vojnu, alebo prehráte, zranení sú na oboch stranách. Doľahlo to na neho. Zranenie z oboch strán. Už nevedel kým je, strácal sa, ale z posledných síl ešte pomáhal ako len vedel. 
Jeho telo chradlo, strácalo svoju niekdajšiu silu a krásu. Koža postupne obopínala už len nevýrazné ovisnuté svaly a kosti. Jedlo sa mu na jazyku menilo na prach a stávalo sa trpkým. Voda mu vysychala ešte pred perami a do hrdla sa dostával len piesok. Odmietol to všetko. Už s týmto svetom nechcel mať nič spoločné. Obrátil sa teda na to jediné, čo ako tak poznal. Padol na kolená a modlil sa. Chcel cítiť niečo viac ako trpenie a beznádej, potreboval aspoň trochu lásky, ale najskôr sa chcel naučiť ju cítiť, vidieť vo všetko a vo všetkých. Nedarilo sa mu to, nevedel ako na to. Čítal knihy, hľadal indície a odpovede, pozeral filmy, zháňal informácie. Hľadal svoju slamku, chcel sa zachrániť. Občas sa stalo, že našiel aj pomocnú ruku, no zakaždým spadol naspäť. Nakoniec to ale nevzdal. Vedel, že to raz príde, modlitba nie je ako list, ktorý podáš na pošte a máš istotu, že dorazí v správny čas. Trpezlivosť, tej mal na rozdávanie a tak žil ďalej. Kolena si zvykli na modlitbu. Podarilo sa. Konečne vytiahol ducha ukrytého v záhyboch perín. Úsmev sa stal samozrejmosťou.