Dnes som sa presunul s učením do kuchyne. Trošku som chcel zmeniť prostredie, keďže skúškové ma drží doma, tak som chcel zmeniť aspoň pohľad z okna.
Môj oco tu už bol a chystal si všetky nástroje a hrnce, ingrediencie a potraviny.
Oco má 49 rokov a pochádza z 12 detí. Všetko čo vie o varení sa naučil doma, na vojne a vlastnými pokusmi v kuchyni. Stále ho to k tomu ťahalo, ale doma z neho nechceli mať kuchára a tak sa z neho stal zámočník. Dnes je z neho údržbár, no v kuchyni sa mu vyrovnajú asi len profesionáli.
Sedel som tu a potichu som si prechádzal učivo, medzi tým oco stíhal miešať, vypekať, obaľovať, strúhať, pozerať Vinetua a ešte so mnou aj dal reč, že čo sa to učím. Zo začiatku som ho pozoroval len kútikom oka, no neskôr som sa už len divil a nespúšťal som zrak z toho čo všetko robí a ako ľahko mu to ide. Keď som sa ja sám pokúšal variť stále som bol v strese, že čo teraz a čo ešte urobiť a prečo sa mi to pripeká a prečo to nechutí a nevyzerá tak ako by malo.
Oco sa pri svojom umení doslova vznášal, všetko mu vychádzalo. Krásne to tu rozvoniavalo a ja som sa len ťažko mohol učiť, keď som žasol nad jeho talentom. Žiadny zhon, žiadne neuvážené pohyby, všetko dokonalo zladené.
Zvládol pripraviť ryžu, americké zemiaky, restovanú pečienku, zemiakovú kašu a kuracie rezne. Naozaj úcty hodný výkon, ktorý dnes previedol a predvádza takmer každý týždeň.
Je naozaj super pozorovať človeka, keď robí to, čo má skutočne rád.
Škoda, že tento svoj talent nemohol rozvinúť do profesionálnej roviny, ale to by som ho dnes asi nemohol pozorovať. Ďakujem ti Oco, že som dnes mohol zažiť toto úžasné divadlo.
Ešte raz vďaka.