Prednedávnom, keď si moja priateľka vyberala vysokú školu mala dve možnosti. Ostať v Košiciach, alebo odísť do Bratislavy. Keď sa pýtala na môj názor, odpovedal som ,že by mala ísť do Bratislavy, lebo tam má väčšie možnosti a reálnejšiu šancu nájsť si prácu po skončení školy.
No, nebol to môj subjektívny názor. Odpovedal som len zdravým rozumom. Možno, ak by som odpovedal srdcom, dnes by to vyzeralo inak.

Nechcel som, aby odišla. Chcel som, aby tu bola so mnou, aby sme sa mohli vídať. Chodiť do prírody a divadla, zažívať ohromne veľa vecí. Byť spolu. Mal som pocit, že je to priveľmi sebecké, hľadieť len na svoje dôvody. Dnes by som chcel, aby vedela, čo som vtedy chcel povedať, no nemal som odvahu.

Dnes je postavenie opačné. Tiež mám dve možnosti. Ostať v Košiciach, alebo odísť do Brna. Brno je logická voľba. Možnosť praxovať celý semester v odbore. Skúšky, len počas dvoch semestrov a v záverečnom, len diplomová práca. Oproti Košiciam je to oveľa lepšia a hodnotnejšia škola a po jej skončení dáva aj viac možností uplatniť sa.

Srdce mi však vraví, aby som ostal. Dnes už spolu nechodíme, ale je to najdôležitejšia osoba v mojom živote. Robí ma lepším človekom, to je asi najväčší dôvod, prečo ju mám stále tak rád a nedokážem ju opustiť. No, teraz mám strach. Bojím sa toho, čo mi odpovie, ak sa jej opýtam na jej názor. Čím sa nechá viesť, logickým rozumom, alebo srdcom? Chcel by som počuť: ,,Marek ostaň, lebo aj ja ťa potrebujem." Vysnená predstava. Uvidíme, čo prinesie čas, stále ho mám dostatok na rozmyslenie, čo pre mňa bude najlepšie. No, práve táto veta by bola tá, ktorá by zavážila najviac.

Key Pollak napísal úžasnú myšlienku: ,,Dobrý poslucháč má oči, do ktorých sa môžete pozrieť, a telo, ktorého sa môžete dotknúť - ak chcete." Práve takou osobou je táto slečna pre mňa. Ďakujem každý deň Bohu, za to, že ju mám možnosť poznať a stretávať sa s ňou.