Chvíľky utópie

Autor: Marek Hudák | 22.4.2013 o 14:21 | (upravené 22.4.2013 o 14:58) Karma článku: 2,93 | Prečítané:  331x

Vedeli to. Vedeli, že dnes by spolu nemali byť. No, okolnosti a to čo nedokázali ani pomenovať bolo silnejšie ako oni. A tak šli, ona vedľa neho, on vedľa nej. Kamaráti navonok, šialenci vo vnútri, deti v srdci.

Nepamätám si všetky detaily, no videl som mnohých, ktorí k sebe chovali náklonnosť a občas u nich preskočila iskra. Toto však bolo iné. Žiadne iskry, žiadna náklonnosť, dokonca ani nekráčali vedľa seba, vždy trochu opodiaľ, no nie tak ďaleko, aby na seba nedočiahli. Hrali to, alebo nie? Neviem.
Kráčal som za nimi cestou svojou a obdivoval toto divadlo. Občas sa mi stáva, že sa na niekoho zadívam a hádam, aký je jeho príbeh a ak neuhádnem, tak aspoň fantazírujem. Toto však bolo iné.
Obaja boli zmätení, no boli úžasní v tom ako to vedeli skryť a aj keď to ukázali, ako hlasno sa smiali a bavili na tom, čo práve zažívali. 
Videl som ako vyliezli na strom, blázni v korunách. Tí čo sa neboja skákať z výšok, spúšťať sa po konároch a stáť nad priepasťou.
To je život, pomyslel som si. Hravosť a vážnosť spojená bez dotyku. Upútali moju pozornosť, už som nedokázal kráčať, bez toho, aby som sa nezastavil a nenadýchal sa z ich šťastia. Videl som ako pomaly kráčajú k bodu rozlúčky a ako je každý krok pomalší a pomalší. Už to ani nevyzeralo ako chôdza, ľahunko sa vznášali a smiali sa. Ten detský úsmev na tvárach ľudí, ktorí už vedia ako chutí bolesť. Vyzerali komicky a tak neskutočne, možno to ani neboli ľudia.

Prišli k miestu, kde sa ich cesty rozdelili. Hodnú chvíľu stáli na križovatke ciest. Ona chcela odísť, on jej vravel, aby počkala. Nezaváhala, zastala. Vedela, čo ju v najbližších dňoch čaká a potrebovala ešte nabrať síl. Objala ho, objal ju.
Stáli tam a svet stíchol, ona sa ponorila do jeho sveta a on si nebral z jej sveta. Jin a jang.

Vedeli, že tam nemôžu byť, vedeli toho strašne veľa a napriek tomu tam teraz stáli a objímali sa. Očividne im bolo príjemne a mne čím ďalej väčšia zima, ,,Tak už poď!", zakričal som na neho, no len na mňa vrhol pohľad, nech to ešte chvíľu vydržím. Urobili ešte zopár krokov, vymenili si pár pohľadov a pár viet a potom ho pobozkala. 
Posledné čo si pamätám bolo, ako po sebe ešte zakričali, ,,Mám ťa rád!", ,,Mám ťa rada!".

Konečne som sa mohol vrátiť k svojej ceste.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?