A pozor na tvár

Autor: Marek Hudák | 10.3.2014 o 19:17 | (upravené 29.8.2014 o 0:06) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  78x

Keď voda steká po ramenách, keď osvieži ťa jarná búrka, keď túžiš iba po premenách, vtedy cítiš sa ako figúrka.  

Mnohí z nás, a netajím sa, že určite medzi nich patrím aj ja, sme v mnohých situáciách iný. Je to ako keby sme sa prezliekli do lepších, či horších šiat. V spoločnosti pre nás dôležitých ľudí sa chováme inak ako keď je nám okolie ukradnuté. Kde sa berie táto zmena? Je to len nejaké blúdenie vo vlastnom svete myšlienok? Alebo je to skrátka nejaká póza, ktorú sme si zvykli vytiahnuť zo šatníka tvári a nálad? Spomínam si na niekoľko situácii, kedy mi niekto povedal, že ten či tá je taká a onaká a ja som si dotyčnú osobu hneď takto zaškatuľkoval. Bez jediného slova, alebo bez jediného pohľadu som odsúdil osobu, len na základe poznania niekoho iného. A pri tom stačilo tak málo a možno by som spoznal úžasného človeka, stačilo tak máličko. Urobiť pár krokov a vysloviť to najjednoduchšie slovo: ,,Ahoj". A tak som prišiel o človeka. O osobu, ktorá mohla v mojom živote urobiť užasne veci, zmeniť moje myslenie, alebo ak by sa potvrdilo čo som o nej dovtedy vedel, mohol som túto osobu, túto bytosť pokojnejšie nasmerovať v mojom živote na vedľajšiu koľaj, kde by moje vedomie akceptovalo jej existenciu a prialo jej len to najlepšie, no nech sa to mňa až tak osobne nedotýka.

Stáva sa to. Veľmi často. Dnes keď som tak čakal na zastávke a bol len tak zamyslený spomenul som si na Ježišovo krédo. Nech milujeme všetkých. Ježiš je proste veľmajster keď toto dokázal. Práve vtedy okolo mňa obišiel muž zo susedstva a napriek jeho pozdravu som mu nevenoval ani slovko. Nikdy som s ním ani neprehovoril a z toho čo som počul a o tom ako som ho počul rozprávať, všetko toto mi skrátka stačilo na to, aby som mu ani neodzdravil. Prečo? A má vôbec zmysel nad tým uvažovať? A čo keď zomrie hneď zajtra, alebo ja a vlastne sa nikdy nedozviem, kto je a ako žije a čo spôsobilo to, že žije tak ako žije? Mnoho otázok a odpovede sú tak blízko, hneď v susedstve. A napriek tejto kameňomdohodiacej vzdialenosti sedím ďalej a nezaujímam sa. Hľa moja tvár k tomuto človeku.

Koľko takýchto tvári vlastne človek môže mať? Myslím, že ku každému sa správame s inou tvárou. Predsa len nebudem sa s babkou rozprávať ako s kamarátom, ale to je skôr zrkadlo slušného správania. Ide skôr o to, aby babka aj ten kamarát dokázali podvedome, tak inštinktívne povedať a ukázať na tú istú tvár. A tak nech je dobré, že nech už si vezmeme zo šatníka akýkoľvek úsmev, akýkoľvek pohľad, či reč a tón hlasu, nech vieme ľudí tešiť a ak nie tešiť, tak aspoň nezarmucovať. Nech si nosíme tváre pestrofarebné aj šedé, hlavne nech sú naše. A úplne najdôležitejšie, nech vám tvár nezlomia. Držím palce, a aj sebe.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?