Boli to silné chvíle, ktoré ešte dlho budú znieť a spomienky na toto výročie nikdy nevyblednú. V súbore už tancujem veľmi dlho, no práve táto premiéra a všetky okolnosti, ktoré sa pri prípravách diali, veselé aj smutné, mi ukázali, že bez týchto ľudí, bez Hornádu sa mi dýcha akosi ťažšie.
Tento rok študujem v zahraničí a teda som sa nemohol zúčastniť všetkých tréningov k našej premiére a bolo mi z toho dosť smutno. Všade na facebooku bolo vidno fotky a videá zo sústredení a ja som sa tak strašne tešil, že konečne prídem domov a budem môcť trénovať. Chcel som sa odtrhnúť z reťaze, všetku tú energiu, ktorú som v sebe mal som chcel dať von a podarilo sa. No bez tejto rodiny by to nešlo.
Týždeň pred premiérou bol veľmi náročný, najmä psychicky. Opustili nás ľudia, ktorí nám boli veľmi blízky, no verím, že nám pomáhali nabrať síl, aby sme to všetko vedeli zvládnuť ešte lepšie, aby potlesk publika bol zaslúžený. A urobili ešte jednu veľkú vec. Spojili nás. Spojili nás ešte viac než už sme spojení boli. Puto, ktoré sa nestratí a my tak navždy ostaneme Hornádistami.
A tak prišiel deň "D". Celodenná skúška, rýchly obed, pripraviť kroje a naladiť sa. Posmeľujeme sa a ideme na to. Opona stúpa hore a zneje ,,Ój, na hory", Habura to všetko odpaľuje a pripomína nám 45. výročie. Prichádza moderátorka a vraví o našej histórií, prichádzajú bývalí členovia a ukazujú nám, že ešte stále im to tancuje aj keď pribudlo pár vrások na ich tvárach. Úžasné.
Myslím, že som si to vtedy ešte tak nedokázal uvedomiť. Tancujem choreografiu za choreografiou, motív za motívom a užívam si to, neskutočným spôsobom. A užívam si najmä tú spoločnosť na javisku. To ako každý jeden člen nášho "družstva" do toho ide s celým srdiečkom, lebo toto je posledný zápas a súpera si nevyberáme, takže sa nemáme na čo šetriť.
A ideme ďalej. Dupeme a skáčeme, spievame a hrajeme. Rozpaľujeme to do neuveriteľných rozmerov a potom padne opona. Klaniame sa. A ľudia stále tlieskajú. Ďakujeme, že prišli a podporili nás v tom čo robíme. No nekončíme úplne, ide sa oslavovať na party.
Ďakujeme Maňa, naša vedúca. Občas to s ňou síce nie je najľahšie, ale zasa ruku na srdce, aj my jej vieme pridať šedivé vlasy na hlave. A asi častejšie ako ona nám. Toľko smiechu a radosti a v pozadí sa premietajú naše staré fotky. Toľko spomienok, životov, osudov a lások spojených v tanci, vo folklóre.
Táto premiéra nám všetkým dala obrovské množstvo síl do budúcna. Že všetko čo urobíme a tance, ktoré odvystupujeme prinesú radosť mnohým ľuďom a vyčaria úsmev na mnohých tvárach. Získavame skúsenosti a zrejeme do krásy. Pozerám sa na fotky z tejto udalosti a neviem, či to je len skúsenosťami fotografov, ale všetci sme akýsi krajší, ženskejší, mužskejší, lepší.
50 rokov obmien, sťahovania, štúdia, ľudí a najmä nezabudnuteľných chvíľ. Ďakujem, Hornád. A prajem všetkým ľuďom, ktorých som za ten čas v súbore spoznal a verím, že ich mnoho ešte bude, nech sú šťastní a nech rozdávajú radosť nielen na javisku, ale aj v živote. Súboru prajem ešte minimálne nech oslávi 500. výročie založenia a nech sa naša rodina len a len rozrastá.
