Môj dedo Peter. Človek zásadový, tvrdohlavý, veselý a hlavne zodpovedný. Vždy sa mi páčilo, ako si tak sadli s babkou pod altánok a podpichovali jeden druhého. Presne ako šachový majstri, tu niekto ustúpi, tak niekto zaútočí a zasa do kolečka. Alebo ako rozprávali o časoch dávno minulých, kedy sa ešte pracovalo najmä rukami. Dedov život je pre mňa celkom záhada. Viem, že sa narodil neďaleko Dukly a bol to teda riadny Rusnák, no inak neviem ako sa dostal do Košíc. Spomínam si, že mi babka rozprávala, že ho zbalila, keď pracoval ako vodič električky, no ďalej toho veľa neviem. Z vlastných spomienok je toho strašne veľa. Sú to obrazy, keď nás karhá, že sme zasa vzali dosky na bunker, že u nás nemá to správne náradie a podobne. No sú to aj krásne zážitky z toho, ako nás učil majstrovať, lebo sám bol Majster nad majstrov, tu niečo pribil, zvaril, zoskrutkoval a hneď všetko fungovalo, alebo slúžilo tak ako si to predstavoval. No a samozrejme nesmiem zabudnúť na to, že vedel o všetkom čo sa kde stalo. Ten človek určite mal kamery vo všetkých kútoch. Jednú mi musel isto implantovať aj do hlavy. Tak ma tým vedel prekvapiť, že som normálne musel zastať a uvedomiť si, či som tam bol a čo som tam robil. Pamätám si, že koľkokrát sme niečo spolu robili v záhrade, vždy mal pravdu, aj keď ju nemal.
Posledný rok to bolo iné. Nepamätám si, že ako to presne prišlo a kedy presne to bolo, no vrátila sa rakovina. Dedo už jeden takýto súboj vyhral, takže ani tentokrát nehodil flintu do žita a robil všetko preto, aby to zvládol. Niekoľkokrát sa zdalo, že sa to zlepšuje a vtedy bol naozaj plný nádeje, no lekári ho ubezpečili, že to tak nie je. Nevadí, myslel som si, dedo to určite zvládne. No ako mal v obyčaji, prekvapil ma. Myslím, že to prijal. Tak všetko okolo života a smrti. Zmieril sa so svojim stavom a zrazu len bol. Takto som vnímal deda posledné mesiace. Ako človeka, ktorý vedel čo ho čaká a tak sa stal aj človekom v tichu mysliacim.
Podľa mňa, ak sa v takom období života, človek stane človekom v tichu mysliacim. Už presne neviete povedať ako sa ten človek má. A tak keď sa ma pýtali, že: ,,Ako sa má dedo?", odpovedal som: ,,Tak, ako si myslí, že sa má."
Teraz sa má náš dedo, už super. Choroba je preč, bolesť sa stratila. Teda aspoň tá, ktorá ho trápila, no istá bolesť ostala. Ostala bolesť lúčenia a odchodu. Myslím, že je to od neho dar na rozlúčku, aby sme mohli niesť aj mi kúštik z toho čo niesol on sám. Aj keď to bolí, je to dobrí dar. Taký, ktorý sa ľahko nesie a nezaberie veľa miesta.
Verím, že tu dedo istým spôsobom bude stále. V záhrade, kde sme pracovali. Na miestach, kde niečo vytvoril. U neho doma, keď teraz prídeme na návštevu k babke. Dedo ma určite bude učiť ešte dlho, aj keď mi už nebude nahliadať cez rameno, no a s týmto vedomím sa mi kráča veselšie.