Marek Hudák
Posledné zbohom
Sú preč, ostali po nich len prázdne miesta v stodole. Ani som sa nestihol rozlúčil. Budú mi chýbať. Hrášok a Indián odišli s padajúcimi hviezdami.
Ani jeden muž nemôže dlhší čas nosiť jednu tvár pred sebou a druhú pred ostatnými bez toho, aby nakoniec sám nemal zmätok v tom, ktorá je tá pravá (Nathanel Hawthorne) Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Sú preč, ostali po nich len prázdne miesta v stodole. Ani som sa nestihol rozlúčil. Budú mi chýbať. Hrášok a Indián odišli s padajúcimi hviezdami.
Už neexistuje. Stratil sa v riekach, ktoré prúdili ním samým. V pokojných zákutiach svojich žíl spoznával krásu akou ho obdarila tá najväčšia moc v akú veril. No kde je dnes, kam sa podel?
Ide to celkom dobre, poslednú dobu sa cítim veľmi príjemne. Naozaj. Po období v záplavách emócií a výdatných výkyvoch nálad sa môj vnútorný svet dokázal dostať do stavu prijateľnej pohody.
Asi tak by som charakterizoval výkon môjho otca, keď som ho dnes pozoroval pri jeho obľúbenej činnosti v kuchyni. Je to majster kuchár.
A veľa krát spomínané a ohýbané každým smerom. Už začnem, každú chvíľu, len chvíľočku počkaj a už začnem. Zajtra sa do toho pustím, zajtra začnem. Čo môžete urobiť dnes, odložte na pozajtra a máte dva dni voľna. Pekné, no stres nie je najzdravší. Nový rok, predsavzatia o začatí, či nebodaj skončení, o zmenách a očakávaniach.
Nič nie je tak čierne ako sa zdá, všetko je len o spôsobe vnímania a postoju k mysleniu a vnímaniu, ktoré vám bráni žiť vaše detské sny. Nezomierajte! Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. (Mt 5,3)
Chcel som pokojne naberať sily do ďalších dní, no stačilo niekoľko bludných spomienok a predstáv a spánok po akom som túžil sa nedostavil. Zmietal som sa v kŕčoch napnutý ako tetiva luku. Plytkým dychom som míňal sily a padal hlbšie do fikcie.
Sedím tu sám. V miernom prítmi čakám na správny okamih. Ľahký vánok nesie zvuky ulice a závan neidentifikovateľnej arómy. Dnes je príjemný podvečer, kedy už príde? Tak kde je ten okamih?
Čo je to za zvláštny pocit? Čo sa odo mňa žiada? Kam mám vlastne ísť? Čo mám robiť? Kráčal som v hĺbke myšlienok ulicou, ktorou som šiel už toľký krát. Nič nové, jedine ten zvláštny pocit, ktorý som nepoznal. Nevnímajúc okolie, čas, ani ľúdí. Mal som byť už niekde inde, na dôležitejšom mieste, čakajú ma. Nie, teraz nie, potrebujem byť tu. Je vlastne jedno kde, lebo nevnímam. Miesto nie je podstatné, a čo čas? Netuším koľko je hodín, ale je to teraz.