Ach to ticho utíchlo. Som plný krásnych zážitkov z posledných dní. Opantaná myseľ, omámená vôňou lacného vína, pálenky. Smiech, ktorý neprestáva rušiť susedov do skorých ranných hodín. To som potreboval...
Vdychujem tú chuť vodnej fajky, ťahám do prázdnych pľúc, tvárim sa, že nekašlem. Vydychujem ako skúsený labužník tejto vecičky. Koliesko sa nepodarilo, bol to len ďalší obláčik, prečo to ide nosom? Kde je šablóna na kolieska? Aha, rúrka z alobalu poslúžila vynikajúco. A vraj meškám s kolom, treba dohnať...
A ten zadok, kvôli ktorému sa v hrobe obrátil môj predok. Neuveriteľné, sedem slôh vytvorených opitým básnickým črevom. Hľadám slová, ktoré neexistujú, teda teraz neexistujú. Tvárim sa lyricky, alebo epicky? A čo som to vlastne hovoril? Zapísané, prečítané a ohodnotené ťažkým zmäteným povzdychnutím nad svojim bytím. Sto kíl živej váhy na mojom chrbte, akosi málo...
Nevnímam čas, ľudia sa zjavujú, sú rýchli a hlučnejší, príjemnejší. Som širší, ruky načahujem na všetky strany, hladím a som vtieravý, hanbím sa? Áne, nové slovo. Nech je tak! Odprevádzam a odchádzam so skysnutým mliekom, tá krabica má snáď dve kilá...
Ležím a držím ju v náručí, musím prestať, kontrola zlyháva, vstávame a odchádzame. Stáli sme tam a potom tu, sedeli a chodili, chladný kameň, ktorý nám bol spoločníkom na každom schode, horúci radiátor, ktorý hrial bosé nohy. Hlbokomyseľná debata, snaha neodhaliť ešte všetky karty v rukáve. Neponúknuť myseľ na tanieri, byť silný, vytrvalý, nebojácny, morálne čistý a rešpektovať okamihy...
Stojím v tme a zatváram oči, silueta dievčaťa, ešte nie je správny čas. Myseľ pracuje, telo ostáva chladné, múdry postoj, vychádzam z izby, vchádzam do izby, je čas. Ľahám si pod deku a vypínam sa...shutting down. Skutočne opojná noc, splnené sny? Nesplnené ciele? Nenájdené cesty?...
Chce to len viac schodov a menej alkoholu...
